Nestačí? Obráťme list a obrázkov je hotová záplava.
Obrátením ďalších listov sa rojil nekonečný rad otázok, ktorým dominovala, ako sa dá také dačo urobiť. Nikto mi nevedel dať uspokojivú odpoveď. Geodézia a kartografia to však dokázala. No vynorili a vynárajú sa ďalšie a ďalšie otázky.
To však bolo tak dávno, že to je až k neuvereniu. K neuvereniu je tiež: Kde nás vietor zavial, než to všetko odvial? Aj do lesa. Obnoveného. Po statných jedliskách ani smietka, reštitučne nárokovaný pozemok znázornený na výsledku prvého pokusu meračského stola. Podľa viacerých kolegov aj písomného tvrdenia „to sa nedá urobiť“, len s užmolenou kópiou starej skoro mapy s prvým snehom v pätách s natrčenými ušami a otvorenými očami za nápovedou lesa sme vhupli doň, hľadaný pozemok polstoročným ihličím prikrytý vďaka pozornému sluchu a vidu našli a zamerali ho skôr než ho stihla prikryť biela hrejivá perina. V tých končinách nielen ľudia, poslední mohykáni, dedko s babkou, ale aj stromy boli zhovorčivejšie.
Reštitučná cunami sa prevalila, aby prišiel príval v podobe ZRPS. Bagandže už viac hliveli v kúte a snorili sme v zaprášenej histórii. Pátranie po ľuďoch, oživené osudy, príbuzenské vzťahy i prieky, zodpovedne identifikovať v prastarých zápisoch s maďarským prepisom mien i zžiť sa s dobovými zvyklosťami. Čo už, keď sa ocitnete rovnými nohami v dedinke, kde Čelko je synonymom muža a Čelková ženy? Napovedajúce boli prídomky Borišin, Magdech, Mikuščin, Podhorec, Prístupník, Ferencech. Krstné mená boli len úzko rodovo dostupné a do nemoty sa opakujúce. Zápisov na meno Jozef Čelko Ferencech bolo vari 12. Bol jednej, či ich dvanásť materí malo, toť dilema. Ešteže potomok jedného z nich rodostrom mal, Jozefov na nich sedem mal, mnohí aj nemajetní. Bol aj Čelko s armalesom a z pamäti nezmazateľná „babka Detvianka“. Vďaka všetkým nápomocným, na ZRPS ostala pekná spomienka. Kultivovanejšie a zmysluplnejšie boli ROEPy, napriek zanedbaným osudným detským chorobám, konanie malo zmysel. Len pri jeho využití kvalita niektorých súčastí bola kruto či hanebne precenená.
Po rokoch sa naplnil detský romantický sen. Merali sme železnicu. Aj bez Apačov bolo rušno. Robilo sa podľa hviezd. Teda peniaze boli vo hviezdach. Keď už však boli, to sa robilo od svitu až do ja už nič nevidím.
Oddá sa pachtiť sa za mamonom?
Hadiaci sa rad domov za domom,
nie na odpočinok znaveným ľuďom,
to len nepotrebných vecí domovom.
V inom tkvie profesie prastarej našej jas.
Zurčiaci potôčik, ohlasuje koniec zimy čas,
aj hebké pohladenie slnka lúča zahreje.
Krutou zimou schúlené vtáča pookreje,
pozdraví nás svojím spevom hodvábnym,
derúc sa tŕňovou roľou, krajom nevábnym.
Geodetovi súdené bolo a bude, že prvý vždy musí byť,
tam kde stavba nová sa má postaviť,
kolík zatĺcť, čo najpresnejšie vyznačiť,
kde ozruta do zeme zahryznúť sa má a bez ustania vyť.
Ozruta stíchne, prach usadne, vtáča zaspieva,
plechová kavaléria odíde, stavba je už hotová,
no geodetovi odísť nedá, stále sa tu pre čosi ešte poneviera.
Z vŕšku do doliny hľadí, novučičká cesta sa strmým úbočím vinie,
dolinou hadí, by človek človeku už bližší bol, vrúcne jeho želanie.
Prepočítava použitých kolíkov nákladiak, či peňazí batoh snáď?
Sám, zabudnutý, ostatný raz dôkladne premeriava každú piaď
a pozhovie ako sa so stavbou naučí žiť aj posledné to zviera.
Geodet nebol nikdy žiadny boháč,
vedel aj v prastarom Egypte oráč.
Neopakovateľných obrazov, hrozienok plný koláč,
má, ako dieťa prírody, však prebohato nadostač.
Výstražný hvizd vláčikov nabádal aj k ROEPom. No osveta chýbala, vraj čo to za nezmysly? Neraz som čul, však to môj dvor, od nepamäti a čo tam tí cudzí ľudia robia? Spomenuli si poniektorí, predkovia zamenili, predali aj oldomáš vypili, len k notárovi sa akosi neunúvali. Nebolo za čo? Môžbyť. A „grundbuch“ si tak stále svoju pesničku húdol. Tak bola vyhlásená všeobecná autogramiáda. Dedko Ondrej bol suverén s 24mi získanými. Ponôs pribúdalo, že to trvá predlho. Aj výčitka, že moje meno spomínané pričasto v dedine. Nastal však deň D, posledná komisia zasadla, by poslednú žiadosť odobrila, zabudlo sa na občasné prieky i staré hriechy. Aj vymyslené boľačky zahojené boli a tu čosi kdesi, div divúci, nevídaný, celučičký intravilán na LV v registri C KN. Kto neverí nech tam beží. Žiada sa k tomu ešte niečo dodať?
Chlebíček náš, chrumkavú kôrku máš?
Roličky drobíš, drobíte,
pozemkové úpravy robíte?
Čo geometrák nikdy nezmôže,
to komasácia hravo dokáže.
Dedenie po listoch vlastníctva,
skvostná to imunita,
kto sa pýta:
to súčasť pozemkového spoločenstva?
Nový vlastník hrdo kráča,
zdedil on zrejme lány nedozierne,
čísla preveliké v katastri uvedené,
reálne, podiel do kvetináča.
ROEP povzniesol do nebeských výšin,
maľovanky z čias konca poddanských robôt,
nápomocní boli skener a kopec iných novôt.
Pýšiť sa ním a či skryť do najtajnejších tíšin?
Dedov našich do áreštov zatvárali,
že predpísané kontigenty neplnili.
Mozole ich ležať majú úhorom,
všakovaký kód diktovaný zákonom,
svojsky vykladaný, určujúci,
geodetom život strpčujúci.
Či aj vo svete to tak funguje?
Niekde vlastník na svojom aj pánom je?
BPEJ, čudo nad všetky čudá,
čísiel kombinácie, variácie, permutácie,
samé nekonečné štrapácie,
ani tráve všade rásť, sa nezdá.
Mlaď však dorastala, nelenila, novoty vymýšľala. Čudoval sa skoro každý, čo by na to naši starkí? Boli márne všetky depeše, hrozby, či príznaky bitky. Nie o Waterloo. O nič iné, než o pokrok v geodézii a kartografii kráčalo. Že to chlapča dokázalo, aj vážení profesori nakoniec potvrdili uznanlivo. Víziu malo, obrazy videlo. Koľkí to nechápali? A nechápu, stačí tak málo, nazrieť na fotogrametriu a jej takmer až famózne možnosti.
