Čo je geodézia?

Geodézia a kartografia je prastará činnosť, veda, poznanie ako ľudstvo samo. Nie je to určite módny výkrik posledných dní s obmedzenou dobou spotreby. Nezmazateľné a čitateľné stopy geodézia a kartografia u nás v hojnejšom počte zanechala vari po 200 rokoch po praktickom overení v milánskom katastri. Prvé poryvy nových mohutnejších vetrov bolo cítiť dačo skôr. Prejavili sa v podobe mračien lokátorov rozletených po slovenských roličkách. Výsledkom ich snaženia boli súpisy pozemkov podľa vlastníkov aj s grafickým znázornením zrozumiteľne a výstižne pomenovaných ako lokalizačné škice. Ich duchovní otcovia to brali ako provizórium. Podľa možností už aj konkretuálne mapovali. Že sa funkčne zachovali až do dnešných dní je však veľavravné. Ťažko preťažko sa chudobný stôl slovenského roľníka dostal na priame slnko, teda jeho meračská podoba na troch nohách až po 300 rokoch. To z Milána by už aj slimák doliezol, keby buzolu uniesol a loxodrómu poznal. Čo to teda za čudo dedovia neskorších geodetov, geometrov, zememeračov, inžinierov aj vižinierov za potrebu mali po poliach, medziach i horách v čase i nečase v zime i páľavách nosiť? Hodovať sa im ráčilo a aj stôl k tomu potrebovali? Hodovanie to bolo neskutočné. Obrovská sieň, až temer neskutočnou kvetenou malebne vyzdobená, spevom vtáctva, džavotom všetečných detí, s trávnicami v diali ozvučená, nebesky modrou oblohou ukončená. Bielučký, čistučko prestretý stôl pri príležitosti slávnostného vykročenia praktickej geometrie zo školských lavíc. Na stole džbán s perlivým mokom však podobu zámerného lineára mal. A ceruzka. Tvrdá. Nielen ceruzka aj robota tvrdá to bola:

V páľavách, až im z čela rinul pot.
Zamerať dvakrát každú medzu,
dom, riavu, cestu, božiu muku,
aj záhradôčku pod oblôčkom, plot.
A tak sa zrodila naša mapa.
Plátenkom podlepená bola,
aj mierku malú veľkú mala,
jedna je dvetisícosemstoosemdesiat
slýchal to vari kedy celučičký svet?
Jeden palec štyridsiatim siaham odpovedá, potvrdilo,
vzorne a názorne vždy účastné tranzverzálne meradlo.
Nepokojné duše však ďalej nespali,
s otvorenými očami v noci snívali.
O diaľavách preďalekých dumali
až ďalekohľad na lineár pridali.
To už bola velikánska poľahoba,
no času hodovania nenastala doba.
Praskali okovy tmárstiev i mocnárstiev
aj predsudky dávne, stáročné v mysliach,
rozplynuli sa ako ľady v jarných riekach.
Čo to, že už meračom stoly nestačili,
 milý strýčko do šuflíčka dačo skryli,

 

 by po vekoch pradedičia to objavili,
geometriu ako virtuálnu pochopili.
Odčítali, zapísali, vyrátali a až potom nakreslili.
Všakovakých kontrol na kontrolu robiť nakázali.
Takýto stôl bože môj už nad um a sily stolárov bol,
zakrivenie Zeme a geoidické, to už len výmysel bol.
Aby toho náhodou málo nebolo,
palce, stopy, siahy, jutrá aj míle,
hoc aj mnohým akokoľvek milé,
čudá nad všetky čudá nahradilo.
Desať milión krát deliť kvadrant zemský,
čo tí geodeti načisto rozum potratili?
Až v tej Patagónii ho hľadať museli?
Meter, to naozaj výmysel aj až neľudský?
Dôvtip ducha veľkého neostal nám len pri tom,
načapil mu na hlavu trachtár dáky, nakrivo,
smiešne, ale to len neznalým, teda zdanlivo.
Otázka na mieste: robia šaty človeka človekom?
Aj ručičky hodiniek už kráčali smelo,
len matematikom sa dačo nepozdalo.
Oj nedbal nám on sám nikoho a ničoho,
počiatok i orientáciu určil predvídavo.
Hlbočizne na dne povestného jazera,
smerom ďalekým východne od Ferra.
Že to bude až tak na veľmi dlho,
by to vedel, bol on prorok,
dáky trojskok určil pokrok,
nezaspal na vavrínoch dakto a nadobro?