Jóžin z Bážin vitálny aj po tridsiatich rokoch, deravý plot ZOO a mátohy na Slovensku, 24.2.2009
Rázovitému kraju na moravskej strane slovensko-moravskej hranice dominuje mestečko Vizovice. A vôňa slivovice. Teda dominovala. Už len v minulom čase.
Šárka zvíťazila. Žiaľ. Víťazka nie je miestny „dialekt“ bojovnej amazonky a ani ultrafeministickej abstinentky. Šárka je mátoha ovocinárov.
Svojho času tam mátožilo aj strašidlo menom Jóžin ako to dokumentoval nezabudnuteľným spôsobom Ivan Mládek. Verejne a nespočetnekrát prezentoval, že ho dolapil a že ho „prodá“ do ZOO. Asi sa nedohodol na cene, alebo plot na ZOO bol deravý. Museli prísť na pomoc Poliaci. Alebo si potreboval po Pražákoch „spraviť“ chuť a emigroval do Poľska? Jóžin však v Poľsku „zmutoval“ a „zmutovaný“ sa objavil na našom malebnom Slovensku. Že ste o ňom ešte nepočuli? Tak to vám neverím. Ja som ho dokonca stretol. V lese. Živého, z „mäsa a kostí“. A nebol som sám, takže mám na to aj svedkov.
Ak chcete, počúvajte, porozprávam vám, nielen o tom stretnutí. Istým kolegom geodetom sme boli varovaní, že sa Jóžin objavil na Slovensku. Kto by však veril na strašidlá? A ešte k tomu v 21. storočí? Jedného krásneho dňa, keď zem práve spievala jednu zo svojich najkrajších jesenných hymnických piesní, omamná vôňa lesa bola jemne okorenená všade rozsypanými, dušu pohládzajúcimi hríbmi a suchohríbmi, naše oči sa nemohli nabažiť pohľadov na do najneuveriteľnejších farieb zaodetej bučiny, včielky spásali posledné omrvinky nektáru na zastrčených a schúlených kvietkoch a v tom sa objavil.
On, Jóžin.
Škoda, pokazil aj to čo sa pokaziť nedalo. Nezožral nás, nikto z nás nebol Pražák. Čakali sme geodeta s vlastníkom susednej parcely. To čo však prišlo, nebola ani atrapa, ani karikatúra geodeta. No proste Jóžin! Aj keď sme boli varovaní, jeden z nás ten výsmech svojej profesie psychicky ťažko, preťažko znášal. Jóžin bol mladý, elegán ako z módneho časopisu, zovňajškom vôbec nepripomínal päťdesiatnika. Vyzbrojený najmodernejšou a najdrahšou GPS technológiou. „Jenom. Jenom jak praví bratři kolem řeky Moravy chybička se vloudila“. „Ili technika baľšaja, no kuľtury net“ to pre rovnováhu je zas z východnej strany od nás. Podľa neho správny priebeh hranice bol v priečnom smere o 30 metrov ďalej čo na 300 m dlhej hranici predstavuje asi výmeru 1ha. Naše „procesory a operačné pamäte“ s tým nemali najmenší problém a pri danom lokálnom zakmenení lesa to vo vtedajšom hodnotovom vyjadrení predstavovalo cenu min 0,5 mil Sk. Pozreli sme na seba, vzájomne si v očiach čítajúc jednu a tú istú otázku: vie pán, čo činí? Skúsili sme to otázkou, či na vytýčenom mieste hranice identifikoval prirodzené alebo umelé hraničné znaky. Nepochodili sme aj keď bolo zrejmé, že slovensky komunikovať dokázal. Boli sme však poučení, voľnou citáciou zákona, v jeho prípade skôr naučenou a nezúčastnene verklíkovanou básničkou, že platí stav katastra s plynulým prechodom k chválam na superpresnosť GPS.
V LESE A Z AKÝCH PODKLADOV?!
Tá otázka bola nami nevyslovená, ale bolo ju tam cítiť, bola to „zhmotnená tma“ a jednotlivé písmená mali výšku dvoch siah (1,89648m), teda skoro 3,8m. Jóžin ju nepočul, nevidel, necítil. Čo videl určite, bolo zlaté teliatko, vidina ľahkého zárobku, vďaka možno pokútne získaným podkladom a technike. Vydával sa za geodeta, no bez elementárnych znalostí, či praktických skúseností, profesionálna česť a stavovská hrdosť mu boli vzdialenejšie ako voda z predvlaňajšieho snehu. Vlastne nie, čo to hovorím, ja sa veľmi mýlim, bol nositeľom a „žiarivým príkladom“ najmódnejších trendov a praktík: ROEP + GPS = rýchly a ľahký zárobok. Žiaľ nie je jediný či ojedinelý. Nebolo veľmi o čom pokračovať v konverzácii. Odišiel. Do bažín? Neviem. Ostal nám smútok v duši. Prečo technika sa rozvíja tak neuveriteľne rýchlo a myslenie ľudí sa vlečie ako slimák či bezradne sa potáca na mieste a nie a nie nájsť správny smer? Nehovorili naši predkovia: neučený majster, hotový kat?
A chybička? Názov, pôvodca? ROEP, jeho používateľ. My sme už pred tým po úmornej námahe sa k výsledku dopracovali. Je to naozaj takmer otrocká práca, keď máte na podklade lokalizačných skíc vyhotovených pred viac ako 150 rokmi v 70 – 90 ročnom lese nájsť hranicu dvoch pozemkov nezabúdajúc na to, že pred 150 rokmi bolo Slovensko minimálne zalesnené. Že ako to viem? Veď je to také jednoduché. A naviac veľmi krásne. Nádherné! Priam umelecké. Dôkazov nám zanechal „zúrivý“ palatínov dvorný maliar Thomas Ender až až. A za prípadný preklep v mene a za zúrivého sa ospravedlňujem, no vhodnejší výraz som nenašiel. Vytvoril toho statočne. Škoda, že ho ešte „ekoteroristi“ neobjavili. Vlastne to by sa im ich „živnosť“ rozsypala ako domček z kariet. Nestačí? Ešte dôkaz? V tridsiatych a štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa triangulovali Čechy, Morava, Slovensko aj s Podkarpatskou Rusou. Dokumentácia meračských prác neklame, či inak povedané je laicky nefalšovateľná. No odbočil som. Keď vás postretne šťastie a v zastrčenom archíve, vo vzhľadom k histórii a hodnote, v nedôstojných podmienkach objavíte neaké podporné dobové doklady či dokonca geodetickú dokumentáciu aj s patričným dokladom autentickosti v podobe prachu či mikroskopických foriem života, môžete byť mierne, ale naozaj len mierne potešený. Akú výpovednú či informačnú hodnotu má toto:
145 krokov smerom k polnoci,
napísané v miestnom slovenskom nárečí čiastočne zaodetom v poľskom kroji? Vďaka však aj za to málo. Príroda sama seba zvyčajne neničí. To len človek rozrumuje knižnice či páli knihy. Keď neuspejeme v archívoch a nestretneme ani pamätníkov, nezostáva nám len sa vybrať do lesa a porozprávať s horou. Že sa to nedá? To nehovorte! Zvyčajne sa nájde neaký „blbec“ ktorý nevie, že „sa to nedá“ a urobí to. Kto potom ostane za toho blbca? A nakoniec, svojho času aj slovenský rozhlas vysielal rozhovor, kde sa hora rozprávala s grúňom. Ani tomu neveríte? No tak vážení, predsa prvý bol Fero a druhý Dušan. Tých však netrápila žiadna hranica. Tým bolo do spevu. A Fero Hora je rodák z Terchovej a tam sa rok čo rok, leto čo leto, po každom daždi hora z grúňom naozaj rozprávala.
Keď vstúpite do lesa s patričnou úctou a pokorou, otvorí sa vám veľká a múdra kniha. Len sa naučiť z nej čítať. Netvrdím, že to bude na prvý či druhý krát. Možno na siedmy. Zažil som to, ešte som toho z teórie o geodézii veľa nevedel, figurantských hodín som však už mal viac ako hodinár. To už ma nielenže neuspokojovalo, ba priam unavovalo. Dostala sa mi do rúk taká turistická GPS, presnosť 5m v polohe aj to na voľnom priestranstve. Tak som ju išiel vyskúšať. Bolo to jednoduché, katastrálna mapa 1:2000, skener, digitalizácia, transformácia, auto a ukáž čo vieš. GPS-ka? Ale nie. Nebol som sám. Kolega len s kópiu mapy v ruke, prvý krát v živote v danej lokalite mi kazil radosť. Išiel popredu a keď už na tretí bod trafil presne bez GPS-ky a skôr ako ja, spýtal som sa ho či má v nohách druhú GPS-ku? Že nie, že sa stromov opýtal. Nechápal a nerozumel som mu, asi preto, že je starší odo mňa. Kamene sme našli všetky, teda tie čo ľudia nezničili. V lese tá GPS-ka „vystrájala“ a tak došlo aj na rozhovor s horou aj na rozhovor so sebou: keby som bol vtedy na mieste toho geodeta, kam by som ten kameň zakopal? A kamene začali sa ukazovať ako huby po daždi. No zasa som sa kamsi zatúlal. S Jóžinom sme sa rozlúčili. Nech mu je dobre v bažinách. Je dobre, že o ňom vieme.
Je ROEP mátoha geodetov? Je ROEP záchranou geodetov na Slovensku, ako je mohyla na Baranci záchranou geodetov na hornom Liptove? Nie je ROEP, nedá sa vytyčovať! Je ROEP, dá sa vytyčovať! Geometrický plán nie je podľa ROEP-u, nedá sa úradne overiť! Takéto otázky a názory či „najsvätejšie“ „pravdy“ „mátožia“ na Slovensku. Ročne na našej alma mater ukončí štúdium odhadnime priemerne 70 Ing. GaK pri priemernom produkčnom veku 65 rokov je to 40 x 70 = 2800 geodetov žijúcich absolventov. Asi polovica z toho prevzatím diplomu na promócii má posledný kontakt s vyštudovanou profesiou. Z druhej polovice je polovica teda 700 v súkromnej sfére a 700 by malo pôsobiť v rezorte či mimo bez autorizácie. Pamäť, podvedomie medzi geodetmi sa „nenosí?“Je veľmi zarážajúce až dehonestujúce našu profesiu, že vôbec uzreli svetlo sveta vyššie uvedené otázky a názory. Z rozprávania viem, že tým skôr narodeným počas svojho pôsobenia Doc. Kúdeľa nie raz opakoval, venoval tomu nie jednu prednášku a je to uvedené v jeho publikáciach , že geodet sa má oboznámiť s príslušnými mapovými podkladmi. Teda mierka, spôsob vzniku, geodetický základ, mapovacia metóda atď. Keďže mapa ROEP-u je len odvodenina zo skorších grafických podkladov, je toto potrebné mať na pamäti. Digitalizáciou sa presnosť pôvodných podkladov nezvýši. Takže vyžadovať či nariaďovať záväznosť digitálnej formy mapy UO ROEP je irelevantné majúc na pamäti, že vznikla z podkladov označených ako skice a žiadalo by sa zmätočné nariadenia zrušiť. Prípadné ospravedlnenie je na úvahe pôvodcu nariadenia a jeho horlivých vykonávateľov. Nebolo náhodou snahou vykonávateľov stať sa legendami?
Mátožiacimi legendami?
Akými sa stali „tiež geodeti“ či „skicári“ z roku 1868 v istej malebnej dedinke učupenej pod horou, kde líšky dávajú dobrú noc. Legenda prežila „v dobrom zdraví“ 140 rokov. Aj bez internetu. Dobrú noc mátohy. A koniec mátoženiu. Predsa sa píše 21. storočie. Vyhrnúť rukávy, vytiahnuť gitary a do roboty! Nie, do spevu.
Dodatok po rokoch: Ak sa zákazníčka až na opačnom brehu Váhu neprepočula, líšky tam už nedávajú dobrú noc, lebo sa nemôžu vynačudovať, ako a či je to vôbec možné, aj v rádiu už nedávali rozhovory grúňa s horou, ale vraj, že problémy s pozemkami akosi kamsi mátohy vzali. Kto to tam ten ROEP len urobil?
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára