Slnko uzemnilo aj posledné franforce hmly, by nás utvrdilo v správnosti cesty dolu malebným Považím. Prvý oddychový čas sme využili na spoločné úvahy o reáliach i futúriach našej alma mater. Hltač kilometrov však už nie a nie nájsť nadšenie svojho predchodcu. Severná vetva JZ susedov vedená nevábnou, monotónnou až uspávajúcou krajinou výškovo takmer dokonale kopírovala terén. Ak dakde k dokonalosti dačo pochybilo, usilovne a opakovane sa to vylepšovalo až na úroveň 60ky. Priľnavosť nivelety k pôvodnému terénu bola uchovaná aj po následnom štvornásobnom prebrodení Dunaja nohou nezmáčanou v spevavých výškach.
Norimberg nám ponúkol prvé osobné dotyky v skutku nečakané. Sezam sa pre sucho asi veľmi neurodil a tak si brána dňa dávala načas, ktorý sme využili na letmé zoznámenie sa s otázky provokujúcou nedokončenou zašlou pompéznosťou, vyrytou aj do prsť Norimbergu haliacich granitových dosiek na Grose Strase, priamo cez rozľahlé jazero so záverečným kvázi Tiahunaco-m v miestnej verzii a zachovalom stave. Vzletová a pristávacia dráha dobových zepelínov chcela dláždiť cestu do budúcnosti? Aj rozmer granitových dosiek 45 x 45 palcov dával podnet na úvahu, no Samo sa už medzitým vyspal do ružova a bránu dňa úderom deviatej hodiny otvoril, čím sme mohli, keď už nie vstúpiť, tak aspoň nazrieť do nielen tej za dverami, ale i za humnami čakajúcej budúcnosti vlastnej profesie.
Naše druhé zastavenie sa na Intergeu po deviatich rokoch skýtalo viditeľne komornejší dojem a profesijnejší obsah. No našlo sa miestečko aj pre svojráznu babku korenárku, či nevtieravú dušpastierku.
Už vo vstupnom koridore vítal a nielen výmerovo suverénne viedol pelotón výrobcov geodetickej techniky TOPCON a nielen pod strechou, ale aj pod nádherne modrou oblohou. Nasledoval ho TRIMBLE aj s dobre známym Květom, ktorý mal tentoraz naviac pripojený dáky hlasovo identický translator zvykovej češtiny. LEICA už tradične po rokoch konečne dobieha nielen VX, či Image station, ale aj čelo pelotónu. Bol jej v tom nápomocný aj nepriehľadnuteľný neojedinelý dvojník? Budú to len farby, alebo aj dílerom až do nemoty skloňovaná kvalita? Komu a ako je známe FOIF? Odhliadnuc od farieb, čo mi to len STONEX pripomínal? Zhavraneného brata a či dobovú, vysoko odbornú debatu s pánom, či vtedy súdruhom docentom v Novosibirsku o nápadnej podobnosti ich predvádzanej techniky a Wilda T3? Učiteľ ma vtedy presvedčil, nebol to Wild, ten nemal (v roku 1976) záznamové zariadenie pre vyznačenie smerov pre ich meranie v ďalších skupinách. Pelotón, riava to bola prenádherná, rozmanitých farieb a značiek, neopísateľná, treba vidieť a nielen očami.
Dosť však k forme a čo obsah? Na pasovačku s klávesnicou nabáda zabúdať intuitívne ladený displej. TS sú už klasikou, GNSS samozrejmosťou, skenery sa udomácňujú, na všetkom možnom aj nemožnom. Nemožností je nepreberné množstvo. Automobilové nosiče bežne naložené výbavou s nápisom Topcon rozosiate po všetkých halách i pod modrou oblohou. Lietadlá boli taktiež samozrejmé ako pravidelné hájiky výtyčiek k zrkadlám a GNSS aparatúram. Keďže však lietadlá sú predsa rozmerovo o dačo väčšie ako výstavné priestory, vystavovatelia použili makety. Na prvý pohľad. Aj to a hlavne len veľmi povrchný. Čuduj sa svete a geodeti uviaznutí na plytčinách 20. storočia zvlášť, tie makety z polystyrénu boli funkčné s motorom na ceruzkové batérie. Koľko ich bolo? Záplava (roj včiel by snáď až zbledol závisťou) aj s výdatnou podporou „k boju“ pripravenej letky vrtuľníkov so 4 či 5 vrtuľami. Ich najvyššou triedou výzbroje boli GNSS a digitály. Zatiaľ. Čaká sa na tretieho do mariáša, teda až dáky outsourcing – ový výrobca prekoná sám seba a vytlačí „plošák“ pre minimalizovaný skener, napíše k nemu dáky „pokec“ a hviezdne ceny týchto kvázi hračiek pre doživotne tvorivo hravých spadnú do najhlbšej studne. Tak ako už dnes sťa lístie zo stromov opadávajú ceny GNSS s rastúcou pridanou hodnotou a zdanlivo prekvapivo najmä v slnečnej Kalifornii. Nie pre úplnosť, ale pre naznačenie smerníka vývoja treba uviesť JAVAD, teda pre oprávnené očakávanie skorých svižnejších vetrov v GNSS technike, ktorých prvé poryvy boli poznateľné a aj príjemné sťa závan fénu. Dúfam len, že ste pri čítaní sedeli, ak nie tak si prosím ešte predsa ráčte sadnúť. Nemôže naša najmä katastrálna geodézia upadnúť do ríše nostalgických spomienok? Pokoj ľuďom dobrej vôle. V našich končinách, ako je stáročným zvykom, nie tak skoro. Aj keď tristo rokov nám tentoraz určite nebude dožičené,
Raz teda to naše klasické mapovanie bude zrejme zhovievavo a láskavo úsmevné ako:
Vážení milí moji, fotogrametria určite nielenže prežije miniaturizáciu skenerov, ale vďaka nim a podpore ich a GNSS bude bežnou mapovacou metódou bežného geodeta. Možno aj nie bežného. Ale Geodeta určite. Dnešní bežní geodeti dožijú v tom svojom. A naša budúcnosť? Tá už nebude potrebovať čítať na kruhu pomocou verniérov a výhody logaritmickej diaľkomernej laty budú nepodstatné. Čo však bude potrebovať určite je uvedomenie a emancipáciu „kultúry“ na úroveň techniky, teda pomoc znalých a schopných odovzdať im jeden a pol storočné dedičstvo KN v zrozumiteľnej podobe a nie ako danajský dar, ale aj s návodom na použitie zdedeného dedičstva v dokumentáciach katastrov. O vlastné meranie, spôsob, kvalitu je už dnes postarané. A bude ešte lepšie. Až po koľkýtokrát odpad vojenského výskumu využije naša profesia opäť a výlučne na mierové účely a svoje pozdvihnutie. Prakticky použiteľné „náčinie“, nateraz hviezdnej ceny, bude v rukách geodeta merajúceho aj zmenu pre vyhotovenie GP v podobe a veľkosti kufríka manažérky. V kufríku je ukryté tajomstvo? Ako pre koho. Kufrík manažérky, ako náhrada obnosenej kabelky aj dáke ukrývať môže. Kufrík geodeta nemá čo skrývať. Geodet pred vlastným meraním zodpovedne porozhadzuje po predmete merania dáke drobnosti, či odhalí (aj pri náhodnom zastavení v cudzom svete) pod machovou čiapkou ukrytý, v našich končinách reliktný, medzník,
Bolo mi cťou a potešením zároveň, môcť sa podeliť s poznaním.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára